„… neviete, čo bude zajtra.“ (Jk 4:14)
V dedinskej tanečnej sále bola Lina najrozpustilejšia. Tancovala, smiala sa, neprestajne žartovala a veľký kruh mládencov okolo nej sa smial jej rozpustilým rečiam. Po tanci sa Lina postavila k oknu, aby sa trocha ochladila vo večernom vánku. Tu ticho prechádzal vážny muž, ktorému pred niekoľkými dňami zverili smutný úrad hrobára. Lina v rozpustilosti zvolala: „Hej, hrobár! Ešte si nikomu nekopal hrob! Chcem byť prvá!“ Všetci sa zdesili nad týmito hroznými slovami, ale Lina sa smiala, oči jej iskrili, ružové líca sa leskli zdravím a životom.
O niekoľko dní dostala zápal pľúc a nový hrobár jej skutočne vykopal prvý hrob.
Daj pozor aj dnes na svoje slová!
Ach, ty srdce choré, smutné, dokiaľže sa klamať chceš?
Že je v svete všetko márnosť, však to dávno dobre vieš.
Čuj, jak z výšin volá hlas:„Vráť sa dieťa, nemar čas!“
Tak, čo mu odpovieš? Pôjdeš a či zhynieš?
PS 349, 4