„Čakaj na Boha…“ (Ž 42:12)
Nejakú ženu stíhal jeden zármutok za druhým. Pomreli jej rodičia, deti, manžel, prišla o majetok a chcela zomrieť. Raz sa jej snívalo, že prišla do neba. Bežala radostne k svojmu manželovi, ale na jeho tvári nevidela radosť zo stretnutia, len prekvapenie a neľúbosť.
Spýtal sa: „Ako si sem prišla, nebola si na dnes hlásená. Nečakal som ťa ešte dlhý čas.“ S horkým plačom sa odvrátila a išla hľadať rodičov. Ale miesto nežnej lásky, ktorú čakala, našla u nich ten istý úžas a prekvapenú otázku. Povedala si: „Pôjdem k svojmu Spasiteľovi, On ma privíta, keď nikto druhý.“ Ale On s pohľadom nekonečnej lásky povedal: „Dieťa, kto vykoná tvoju prácu na zemi?“ Konečne pochopila, že nemá byť v nebi, pokým neskončí svoju úlohu dole na zemi.
Nebezpečie žiaľu je práve v tom, že pre tých, ktorí odišli, strácame záujem o živých.
Neži život sebe, ak chceš vkročiť v nebe,
ta, kde v sláve Ježiš tróni, On, ktorý žil tebe.
PS 278, 3