TeaBagArt, patrí k autorkám, ktorých tvorba nevzniká z ambície niečo dokazovať, ale z vnútornej potreby udržať si kontakt so svetom aj so sebou samou. Minimalistické komiksy, absurdný humor, opakujúce sa postavy a drobné vizuálne skratky sú len povrchom omnoho komplexnejšieho systému, v ktorom sa mieša chaos, poriadok, únava aj radosť z experimentu. V nasledujúcom profile sledujeme jej cestu od detskej nutkavej potreby kresliť, cez formovanie vlastného vizuálneho jazyka až po budovanie sveta TeaBagArt ako priestoru pre komunikáciu, samoreguláciu a tiché pomenúvanie vnútorných stavov. Tento text neponúka hotové odpovede, ale mapuje proces – tvorbu ako spôsob existencie.

Skúsenosť je pre Luciu Stümpel Krnčanovú základným východiskom dizajnu. To, ako predmet držíme, používame a ako sa s nami mení v čase, vníma rovnako dôležito ako jeho tvar či funkciu. Empatia k používateľovi nie je v jej práci deklarovanou hodnotou, ale prirodzenou súčasťou procesu. Tento profil sleduje jej cestu od citlivého pozorovania prostredia a štúdia na Fakulte architektúry a dizajnu STU až po diplomový projekt In Good Hands, v ktorom sa osobná skúsenosť prepája s výskumom a snahou reagovať na prehliadané potreby seniorov. Text približuje Luciin spôsob uvažovania o dizajne ako o vzťahu – medzi človekom a objektom, telom a materiálom, problémom a jeho citlivým riešením.

Tereza Orviská patrí k autorkám, ktorých tvorba vzniká z pomalého pozorovania a dôvery v proces. Keramiku nevníma ako cieľ ani hotovú identitu, ale ako jazyk, cez ktorý dokáže premýšľať o priestore, krajine, každodennosti aj vlastnej skúsenosti. V profile sledujeme jej cestu od náhodného prijatia na keramiku, cez formovanie vlastného výpovedného jazyka na VŠVU, až po projekty, ktoré balansujú medzi úžitkom a voľnou výpoveďou. Článok približuje jej vzťah k materiálu, motívom, cestovaniu aj spolupráci s tradíciou a ukazuje, prečo je pre ňu dôležitejšia otvorenosť a proces než rýchle definície.

Nina Štefániková tvorí autorský šperk, ktorý nepôsobí okázalo, no má schopnosť pritiahnuť pozornosť potichu – cez dotyk, vrstvy a jemné významy ukryté v materiáli. Jej cesta k šperku viedla cez detskú trpezlivosť, remeselnú disciplínu a postupný posun od konštrukčného uvažovania k osobnejšej výpovedi. V tomto profile spoznáme, ako sa v jej tvorbe pamäť a vnútorný svet menia na pracovnú metódu: od „skrytých spomienok“ a kolekcie ne.viditeľné až po bakalársku sériu brošní, v ktorej spochybňuje stereotyp tvrdého kovu – a ukazuje, že aj materiál môže byť zraniteľný.

Karin Fergelová patrí k tej generácii autoriek, ktoré viac než veľké koncepty fascinuje samotný proces – od prvého náčrtu až po hotový objekt. Z babkinej obývačky plnej priadzí, strihov a stolových hier sa postupne dostala cez strednú umeleckú školu až na keramiku na VŠVU, kde si – doslova z klobúka – vytiahla svoj ateliér. V kolekcii šxvxh prepája textilný strih, sadrové formy a porcelán do objektov, ktoré stoja niekde medzi úžitkom, spomienkou a osobným gestom. V tomto profile sledujeme, ako sa z detskej zvedavosti, babkinej Kytice a ocenenia na Bratislava Design Weeku stáva otvorená, procesná cesta, ktorá nechce zostať pri jednom rukopise.

Emma Dvorská je módna návrhárka, ktorá k odevu prišla úplne prirodzene – cez detskú zvedavosť, domáce experimenty s materiálmi a neskôr cez školu, prax a remeslo. Jej cesta vedie zo ŠUP-ky v Ružomberku cez stáž u Petry Kubíkovej až na VŠVU, kde si začala budovať vlastný rukopis. V jej tvorbe sa stretáva intuícia, poctivá práca s látkou, tradícia aj citlivosť k ľuďom, ktorí jej odevy nosia. V článku sledujeme, ako sa z dievčaťa, ktoré zbieralo predmety z ulice, stala autorka, ktorá premýšľa o odeve ako o príbehu, procese a osobnej výpovedi.

Adam Pisca je textilný dizajnér a vizuálny umelec z Čachtíc, ktorého fascinujú zadné strany príbehov – rub tapisérií, skryté chyby aj vrstvy pamäti v materiáli. Pochádza z prostredia poznačeného legendami o Alžbete Báthory a práve toto miesto mu od detstva vštepilo citlivosť k vrstveniu príbehov, tajomstvám a tomu, čo sa skrýva pod povrchom. Detstvo medzi ruinami Čachtického hradu ho priviedlo k monumentálnej diplomovej tapisérii o mýtickej postave, k projektu ekologických urien z orobinca aj k spolupráci v duu NabilkovaxAdus, kde spája mäkkosť textilu s tvrdosťou kovu. V textilnom médiu dnes dokáže zachytiť omyl aj spomienku, proces aj intuíciu. „Považujem sa skôr za umelca, ktorý je rád, ak jeho tvorba rozpráva za neho… je to taká duchovná cesta chaosu, povyšovanie chyby na cieľ,“ hovorí. A práve túto cestu – od prvých dotykov s materiálom až po súčasnú tvorbu, v ktorej sa textil mení na médium spomienok, rituálov a tichého tepla – sleduje tento profil.

Terézia Denková pôsobí ako dizajnérka, ktorá má vo veciach zvláštny pokoj aj presnosť — no za touto istotou je príbeh hľadania, omylov, prestupov, náhodných stretnutí aj malých víťazstiev. Z malej garáže za bratislavským nákupným centrom vytvorila Typogaráž – živý priestor, kde sa typografia stretávala s rozhovormi, workshopmi a medzinárodnými hosťami. Dnes spolu s Barbarou Kowalczukovou vedie TaB Studio, venuje sa knižnému dizajnu, editoriálom a vizuálnym identitám, v ktorých typografia funguje ako tichý, ale veľmi presný rozprávač. V tomto profile sa dozvieme, ako sa Terézia od prvých študentských projektov dostala k Typogaráži, ktorá na roky rozhýbala slovenskú typografickú komunitu, aj k profesionálnej spolupráci v TaB Studiu. Pozrieme sa na jej prístup ku knižnému a editoriálovému dizajnu, na projekty ako Sobašné siene, Iba Fišer! či vizuály pre Múzeum mesta Bratislavy, a tiež na to, prečo je pre ňu typografia nielen nástroj, ale spôsob rozmýšľania o príbehoch, priestore a ľuďoch, ktorí stoja za nimi.

Nikol Kováčik Bruderová našla v hline to, čo jej chýbalo v rýchlom svete produkcie: ticho, rytmus a poctivé remeslo. Z nenápadných pokusov v obývačke sa zrodila značka NASHA KERAMIKA – ateliér ručného modelovania, kde každý kus nesie dotyk prstov, jemnú nedokonalosť a dôraz na funkčnú krásu. V článku sledujeme jej cestu od vyhorenia k vlastnému štúdiu, filozofiu „ruky, nie stroje“, proces handbuildingu s „pani pecou“ v hlavnej úlohe, komunitu okolo workshopov a spolupráce, ktoré posúvajú jej prácu z domácej kuchyne až do fine-diningu a interiérov po svete.

Peter Baran patrí k výrazným hlasom súčasného vizuálneho umenia, aj keď jeho cesta k soche nebola priamočiara. Od štúdií filmovej produkcie cez experimenty s materiálmi až po betón ako nositeľa odkazov, vytvoril autorský jazyk, ktorý prepája architektúru, identitu a pamäť. Jeho objekty nie sú len výtvarné artefakty – sú výsledkom premýšľania o svete, v ktorom žijeme. V tomto profile sa pozrieme na jeho doterajšiu cestu: od prvých odliatkov bratislavských ikon cez sériu Radikal 1 až po sochy odporu a obnovy, ktoré vznikli z fragmentov ukrajinských miest. Prečo si vybral práve betón a čo chce svojimi dielami povedať?

Bianka Ézsölová je vizuálna umelkyňa mladej generácie, ktorá vo svojej tvorbe prepája fotografiu, video, inštaláciu a citlivo vedený osobný výskum. Vychádza z vlastných skúseností, no jej diela sa dotýkajú širších tém – od traumy a pamäti až po otázku domova či hraníc medzi verejným a súkromným. V jej profile mapujeme jej vývoj od detských experimentov až po výstavy, ktoré kombinujú konceptuálne myslenie s hlbokým vnútorným prežívaním. Bianka je príkladom autorky, ktorá dokáže nenápadne, no dôsledne otvárať aj tie najcitlivejšie spoločenské a osobné témy.

„Od malička, odkedy si pamätám, som držala ceruzku alebo fixku v ruke a stále som si kreslila…“ hovorí Vanda Hauptvogelová, módna dizajnérka, ktorá sa v posledných mesiacoch dostala do pozornosti odbornej verejnosti aj vďaka postupu do finále súťaže Best Fashion Talent 2025. Jej tvorba, charakteristická ručným pletením, vrstvenými štruktúrami a modulárnym dizajnom, však nevznikla zo dňa na deň. Má korene v tichom pozorovaní sveta, v hravosti a v potrebe niečo vytvárať vlastnými rukami – presne tak, ako to býva u detí, ktoré si radšej vyrábajú bábiky ako ich kupujú.

„Vizuálny prejav mi je blízky od malička…“. Radovan Vašák nie je dizajnér, ktorý by potreboval veľa slov. Jeho prácu definujú presné línie, intuíciou vedené rozhodnutia a čisté kompozície, ktoré hľadajú rovnováhu medzi systémom a emóciou. Od detstva ho fascinovali predmety a obrázky – cez rapové obaly, basketbalové kartičky až po písmo, ktoré sám vyvíja. V tomto profile si prejdeme Radekovou cestu od prvých návrhov pre kamarátov až po stáž v estónskej písmolejárni, kde hľadá nové jazyky – vizuálne aj vnútorné.

René Lazový patrí k najvýraznejším zjavom mladej slovenskej vizuálnej scény, aj keď žije a tvorí mimo nej – v Londýne. Jeho tvorba sa pohybuje medzi fotografiou, kresbou, inštaláciou a filozofiou, pričom najradšej pracuje s celkom: výstavou ako umeleckým médiom. V tomto profile sledujeme jeho cestu od bratislavských sídlisk cez VŠVU až po Central Saint Martins, kde sa začal naplno zaoberať témami ako identita, migrácia, klimatická kríza a tzv. hyperobjekty. René nie je typický solitér – jeho tvorba je kolektívna, vrstvená a otvorená budúcim významom.

Samuel Križovenský, známy pod instagromavým menom sama.robota, patrí k novému typu remeselníkov, ktorých tvorba sa pohybuje niekde medzi klasickým šperkárskym remeslom, umeleckou skratkou a individuálnou formou sebavyjadrenia. Jeho cesta k šperku však neviedla priamočiarou cestou cez umeleckú školu či dizajnérsku akadémiu, ale cez osobný vzťah k ručnej práci, DIY etiku a hľadanie vlastnej cesty mimo tradičných vzorcov. Vyrástol v dielni, formoval sa cez pokusy a chyby, a našiel svoj jazyk v kombinácii temna, presnosti a ľudskosti. V profile sa pozrieme na jeho cestu od pilníkov a matíc až po 14-karátové zlato, zubné odliatky a komunitu okolo individuality. Šperk uňho nie je výsledok, ale proces – a každý z nich má niečo, čo sa nedá kúpiť: príbeh, ktorý sedí presne na mieru.

Klára Valušková patrí k najzaujímavejším hlasom súčasného slovenského dizajnu. V jej tvorbe sa stretáva poézia svetla so sochárskou presnosťou, šperk s priestorom, optika s emóciou. Z malej Kremnice cez VŠVU až po medzinárodné výstavy – jej cesta je plná jemného objavovania, geometrickej čistoty a zmyslovej premenlivosti. V nasledujúcom profile sa ponoríme do sveta, kde sa materiál mení na svetlo, objekt na skúsenosť a šperk na médium premeny.

Ukrajinská umelkyňa Oksana Sadovenko vytvára poetické svety z odpadu, peria a pamäti. Holub, jej hlavný sprievodca, sa stáva metaforou migrácie, prežitia aj tichej vzbury. Tento profil sleduje jej cestu od kyjevského jazera až po bratislavské ulice a topoľčianske podchody, kde sa aj zo zabudnutých miest môže stať priestor pre nový pohľad – jemný, zraniteľný a nečakane silný.

Erika Mészárosová je výtvarníčka, výskumníčka a nositeľka ženských príbehov, ktoré sa z dejín vytratili. Namiesto pamätníkov zo žuly vytvára efemérne pamätníky z chleba, výšivky a mydla. Projekt Ženy v SNP nie je len výstavou – je cestou naprieč Slovenskom, kde sa pamäť stretáva s telom, komunitou a každodennosťou. Tento profil mapuje Erikin príbeh od detských pasteliek až po hlas, ktorý vracia minulosť tým, na ktorých sa zabudlo.

Ilustruje, kreslí, premýšľa a kladie otázky. Nina Bialová patrí medzi mladú generáciu výtvarníčok, ktoré spájajú vizuálne médium s feministickým myslením a osobným pohľadom na svet. V tomto profile sa ponoríme do jej príbehu – od detstva v ateliéri rodičov cez štúdium doma aj v zahraničí až po angažované projekty ako Atlas of the Female Rage či kolektív Muškát. Čo formovalo jej rukopis, ako vníma ženský hnev a prečo verí, že aj najmenší zin môže mať veľký spoločenský dosah?

Namiko Uchnárová si svoj výtvarný jazyk vybrúsila postupne – cez tvrdohlavosť, experiment a hlboké sebapozorovanie. V jej maľbách sa stretáva osobná symbolika s grafickou presnosťou, sprej s introspekciou a auto s dušou. V tomto profile sa pozrieme na to, ako vznikal jej rukopis, prečo sú autá prítomné v jej obrazoch, čo pre ňu znamená autenticita a ako balansuje medzi voľnou tvorbou a ilustrátorskými zadaniami.